English
Vo svojej práci neustále hľadajú človeka a jeho vzťah k okoliu, prírode, k sebe samému. Objavujú nové priestorové a dispozičné možnosti, hľadajú svoj vlastný, osobitý výraz. Ctia kontext svojho regiónu, hybridizujú jeho motívy s aktuálnymi architektonickými tendenciami európskej architektonickej scény.
Mnohé veci v regióne, kde pôsobia, nie sú vôbec ľahké. Svet východu, vždy trpiaci tlmenejším rozvojom ako slovenský západ, kraj kruto prevalcovaný vojnou, ktorá znamenala hiát dodnes zreteľný, heroické a netolerantné socialistické intervencie, ktoré nekompromisne nastolili nový poriadok (pravda neraz z titulu rovnostárstva priaznivý voči východu), nová, možno priveľkorysá a jalová architektúra – to sú dodnes zreteľné zásahy, ktoré formujú tieto kraje. Na diskusii krátko po novembri sa na Spolku, vtedajšom Zväze architektov v Bratislave, objavili ľudia zo Smižian, protestujúci proti mohutnej panelákovej hradbe, ktorá nemilosrdne mierila do stredu obce. Podarilo sa ju vtedy zastaviť a Smižany postupne obnovovali svoju kultivovanú podobu. Trvalo to dlho a stála za tým drobná práca na drobných architektonických perlách. Medzi nimi boli aj diela architektov z architektonického štúdia Atrium, napríklad vysoko cenená základná umelecká škola.
Je celkom drobná a nenápadná, nie ako tie hranoly netolerantných panelákov, ktorými sa s takou malou architektonickou námahou dali pokryť celé hektáre.
Ak hovoríme o naratívnosti, nemáme na mysli nejaké nadbiehanie prízemnému laickému vkusu-nevkusu, máme na mysli doplnenie a rozvinutie toho, čo sa zo známych architektonických prúdov zdá príliš redukované a diétne. Štúdio Atrium vzťahuje európske podnety na svoje prostredie, hľadá napríklad spojitosť medzi formálnymi výbojmi zalamovaním tvarov na spôsob japonského orgiami (napríklad výmenník Važecká) a tradične šikmými plochami-strechami slovenskej rustikálnej zástavby.
Architekti štúdia splácajú dlh nedávnej absencii luxusnej vilovej výstavby a je zrejmé, že dokážu naplniť veľmi spoľahlivo to, čo sa sformovalo do akéhosi etalónu kvalitného vilového objektu. Stretli sa s vnímavými stavebníkmi a dokážu pre nich pripraviť projekty, ktoré sa celkom nedištancujú od svojho lokálneho kontextu a inteligentne naň reagujú (napríklad vila A v Kostoľanoch), ale súčasne si budujú svoj prísny abstraktný svet a spomínaný etalón dokážu úspešne prekročiť (napríklad vila H v Košiciach či viaceré ďalšie).
Výmenník Važecká – transformácia nevyužívaného výmenníka tepla na kultúrno-spoločenské a športové centrum Súčasťou každého sídliska bývali aj dnes už nefunkčné výmenníky, drobné technické stavby slúžiace na transformáciu a dodávku tepla. Košice sa v rámci EHMK 2013 podujali pretransformovať osem takýchto objektov na komunitné centrá. Myšlienka využiť nepotrebné výmenníky je súčasťou rozsiahlejšej decentralizačnej iniciatívy. Jej cieľom je distribúcia aktuálnych kultúrnych aktivít do okrajových častí mesta – v tomto prípade na košické sídliská. Ako kryštalizačné body tohto úsilia poslúžili budovy zastaranej infraštruktúry výmenníkových staníc teplovodov. Ich konverziou vznikli miestne kultúrne strediská, adekvátne dnešným nárokom kultúrno-spoločenskej prevádzky. Dramaturgicky pestrý program výmenníkov by mal prispieť ku komunitnému rozvoju, mal by iniciovať občiansku participáciu a sprostredkovať aktuálne kultúrne, vzdelávacie či umelecké aktivity širšiemu obecenstvu. Premenu absolvoval aj výmenník na Važeckej, v centre sídliska Nad jazerom. Jeho pôvodná figúra úplne zmizla za expresívnou fasádou, ktorá pripomína vesmírny úkaz či, ešte lepšie, skalnaté bralo. Forma sleduje funkciu, architekti totiž tento výmenník poňali ako lezeckú stenu.
Koncept
Transformácia funkcie je premietnutá aj do konceptu transformácie formy čistého hranola na dynamickú lezeckú stenu. Odobratím trojuholníkových foriem vznikli okenné otvory. Pridaním podobných foriem na vonkajší obal budovy zasa vznikla predsadená fasáda. Po jednej časti tejto fasády sa dá liezť. Na vrchole je navrhnuté akési átrium so štyrmi veľkými stromami (priestor izolovaný od okolitého sveta). Celá forma komunitno-športového centra pôsobí na sídlisku autonómne a ponúka akýsi iný svet pre obyvateľov sídliska. Hlavným leitmotívom pri navrhovaní výmenníka bola túžba vytvoriť objekt, ktorý bude stavbou a lezeckou stenou zároveň. Túto počiatočnú túžbu autorov sa podarilo pretaviť do reality a liezť je dnes možné v časti šikmej fasády s previsom. Po tejto fasáde sa možno vyštverať na pochôdznu strechu s už spomínaným otvoreným átriom.
Odvážna a expresívna forma architektonického diela – fasáda zvrásnená v rytme kosouhlých plôch. To je hlavný vizuálny rys tohto komunitného centra. V jeho nezvyčajných formách sa ozýva vzdialená podobnosť s morfológiou kubistickej architektúry zo začiatku 20. storočia. Architekti však ostrohrannú syntax kubizmu spodobnili v modernej konštrukčno-technologickej podobe; a dopracovali sa k nej z celkom iných východísk, ako slávni českí kolegovia pred takmer storočím. Transformácia nepoužívanej stavby na viacúčelové centrum priniesla atraktívny výsledok – nielen vo vonkajšej forme, ale aj v obsahu. Ako hovorí jeden z autorov návrhu: „Tvar objektu môže pripomínať skalu alebo japonské origami, tvoria ho viaceré pravidelne sa opakujúce stavebné moduly.“
Formou, ktorú determinovala lezecká stena, sa jasne odlíšili od okolitej zástavby a ponúkli tak úplne nový autonómny svet. Na sídlisku, ktoré leží na periférií Košíc, tak vznikol priestor, kde môžu ľudia bez ohľadu na vek rozvíjať svoje športové i umelecké danosti.
Interiér
Dispozičný rozvrh sa odvíja na piatich vzájomne prepojených úrovniach; umožňuje rôznorodé funkčné využitie. V interiéri je multifunkčná sála s premietacím plátnom, kreatívne dielne na sklenenom medzipodlaží, animačné priestory, priestory na uloženie lezeckých potrieb, lán, skôb či matracov. Vďaka priznanej oceľovej konštrukcií a sklenej podlahe pôsobí interiér výmenníka vzdušne a otvorene. Veľmi vkusne pôsobí použitie jednej výraznej farby (zelenej) v interiéri. Na streche s otvoreným átriom je možné aktívne relaxovať či organizovať večerné premietanie.
Použi budovu
Pri návrhu budovy komunitného centra sa témou stala aj otázka: Čo ľudia od architektúry očakávajú a ako ju používajú? Často sa stáva, že vytesňujeme funkciu architektúry len do podoby úkrytu a používame ju len z interiéru. Architektúra je pritom omnoho bohatšia a človeku ponúka omnoho viac intervencie. Riešenie komunitného centra to výborne demonštruje. Ponúka totiž obyvateľom sídliska jedinečnú možnosť dotknúť sa architektúry,
liezť po nej, ochutnať ju. Budúcnosť výmenníkov je odkázaná
na obyvateľov sídliska. To, či ju budú používať, alebo nie, nezávisí na architektoch, aj keď v tomto prípade prispeli k atraktívnosti výmenníka nielen príťažlivou formou, ale aj pridanou funkciou na fasáde. Na vlastné riziko si po budove môže liezť teoreticky ktokoľvek.
Ocenenia
Kvalitu architektury výmenníka Važecká si všimla odborná verejnosť doma, aj v zahraničí. Objekt bol nominovaný na dve prestížne ocenenia. Na Slovensku to bola nominácie na Cenu Dušana Jurkoviča, v zahraničí zasa nominácia na prestížne ocenenie – Mies van der Rohe Award.
www.atriumstudio.sk
Zdroj: redakce AW, Organic City 2016