English
Architektonické dedičstvo a súčasná architektúra
O vzťahu minulosti a prítomnosti existuje množstvo citátov, literatúry, teoretických úvah v každej oblasti nášho života. Architektúra nie je výnimkou. Téma vzťahu starého a nového v architektúre je taká stará ako architektúra sama. Napriek tomu oceňujem, že organizátori Architekture Week zvolili v tomto roku práve túto tému. Je mimoriadne aktuálna a potrebná práve v súčasnosti. A nielen u nás, ale všade vo svete. Ochrana, obnova, rekonštrukcie, vzájomné prelínanie sa, konfrontácie na najrôznejší spôsob, to všetko, verím, bude predmetom prezentácií na tohtoročnom festivale architektúry. Festival sa takto môže stať významným zdrojom inšpirácie a poučenia pre mnohých jeho návštevníkov.
Často sa v praxi stretávam so snahou najmä aktivistov (česť výnimkám), ktorí bojujú za zachovanie všetkého, čo je staré. Nie je to len nostalgia. Zavše je to prirodzená reakcia na minulé roky, keď sa búralo hlava-nehlava.
Vďaka režimu sa v Bratislave zlikvidovali dve synagógy, veľká časť Podhradia, neskôr vďaka peniazom a chamtivosti odišli mnohé, najmä priemyselné objekty napr. tabaková továreň v Bratislave. Zavše je to akási potreba protestovať proti modernej architektúre, či skôr proti všetkému čo je nové. Bratislavská snaha aktivistov o vybudovanie akejsi „historickej Vydrice“ odmieta výsledky medzinárodnej súťaže, odmieta názory špičkových architektov (Eva Jiřičná – členka poroty, rímsky ateliér TERRA X – – jeden z autorov atď.). „Historická Vydrica“ je však pre týchto ľudí iba škridľová strecha a nejaké historizujúce fasády, za ktorými už nepožadujú „historické“ pôdorysy – čiže je to volanie po Potemkinovej dedine alebo snáď Disneyland? Na otázku, či budú v tejto novej historickej štvrti požadovať aj nosenie historického oblečenia a obuvi, som nedostal odpoveď.
Boj o zachovanie bratislavského PKO (Parku kultúry a oddychu) bol trochu o inom. Aktivisti i tzv. ochranári – priživovali sa popri tomi politici – tu zas zachraňovali nezachrániteľné, ignorujúc hlasy odborníkov. Haly PKO z 50 rokov, pôvodne haly pre Dunajské veľtrhy, súžili roky športovým, spoločenským i politickým funkciám.
Torzo pôvodného projektu, morálne zastarané sa síce mohlo zapracovať do nového projektu, vyžadovalo si však náročnú rekonštrukciu.
Amatérsky boj o architektonické dedičstvo (bez architektonických hodnôt) a bez pochopenia toho, že mesto tu už potrebuje aj iné funkcie, je príkladom ako by sa nemalo postupovať pri zachraňovaní kultúrnych hodnôt.
Spájanie hodnôt starej a novej architektúry či už v urbanistickej alebo architektonickej mierke, je dnes na Slovensku jeden z najaktuálnejších problémov. Na oboch stranách chýba ochota ku kompromisu. Bez pochopenia, že staré domy sú ako starí ľudia, ktorí sa musia zavše podriadiť aj chirurgickému zákroku, aby mohli ďalej v pohode existovať, to nejde. Niekto potrebuje iba lieky, iný transfúziu, dokonca novú obličku. Veľkú časť nášho architektonického dedičstva zachránime iba vtedy, keď za cenu záchrany alebo obnovy niečo aj obetujeme.
Nové funkcie si vyžadujú zásahy do existujúcej štruktúry, ale prinesú nový život. Našou povinnosťou je strážiť čo najvyššiu kvalitu nového. Fundamentalistická snaha zachrániť všetko staré, vedie, žiaľ, často k úplnému zničeniu pôvodných hodnôt – jedinečnosti a originality.
Práve výstava študentských projektov obnovy viacerých historicky cenných pamiatok ukazuje cestu, akou by sme sa mali uberať. S pokorou a úctou voči histórii ale súčasne sebavedome ako tvorcovia architektúry 21. storočia.
